Minulý rok zahynul pri autonehode môj priateľ so svojou manželkou. Jeho hlava sa rozbila, keď telom prerazil čelné sklo auta. 

Správa o ich smrti šokovala. Telefonujete so svojim kamarátom, plánujete si víkendovú chatu, zložíte a o desať minút sa k vám dostane správa, že váš kamarát je mŕtvy.

Najprv neveríte. Potom sa vám veriť nechce.

Každý z nás sa s tragédiou vyrovnáva svojim spôsobom. Niekto si poplače na pohrebe, niekto si žiaľ nechá na domov a niekto sa na čas utiahne do seba.

Pri spoločnom stretnutí s priateľmi sme diskutovali o havárii a spoločne si skladali obraz toho, čo sa stalo. Občas sa nám vynorili spomienky na spoločné stretnutia, výlety, chaty a debaty.

Spomienky potešia. Fakt, že už tu nie sú však bolí.

V takýchto chvíľach prichádza na rad nádej a viera. Všetci moji kamaráti sa zhodli v nádeji, že kdesi na druhom svete sa azda raz opäť stretneme. Bol to skôr povzdych, než pevná viera v to, že ak aj existuje posmrtný život, stretneme sa všetci na tom istom mieste.

Do tohto povzdychu som s pokojom povedal, že neverím v život po živote a cítim sa fajn. Načo v sebe živiť ilúzie aby som prekonal smútok nad stratou blízkeho? Naši kamaráti sú mŕtvi a nič sa na tom nezmení.

  • Neverím, že môj priateľ sa prebudí k životu ako Frankensteinova bytosť.
  • Neverím, že po smrti nás ktosi bude súdiť za to, ako sme žili.
  • Neverím, že po smrti je nejaký ďalší život.

Nie je mi jedno že ľudia zomierajú. Je to vždy bolestivá skúsenosť.

Tak ako sa nikdy nevráti naše detstvo, roky strávené v škole, tak sa nikdy nevráti ani život našich blízkych. Musíme sa naučiť žiť a prijať realitu.

Viera v boha a posmrtný život je psychologická pomôcka pre tých z nás, ktorí ťažko znášajú fakt smrti.

Zo smrti blízkych cítim smútok. Som však nesmierne rád, že ma okrem toho už neťažia otázky na ktoré nikto nepozná odpoveď a ktoré sú založené na našej nekonečnej predstavivosti.

  • Pôjdu moji kamaráti do neba?
  • Ak nepôjdu do neba, budú dlho trpieť v očistci?
  • Budem sa dostatočne horlivo modliť za ich spásu?
  • Bude mi dovolené stretnúť sa s nimi po smrti?

Takéto otázky iba zaťažujú myseľ a neustále škriabu už raz zahojenú ranu.

Zmieril som sa s faktom, že so svojimi kamarátmi sa už neporozprávam, nezájdem na kávu, ani na spoločnú chatu.

Nemať vieru v boha a posmrtný život je oslobodzujúce. Neživím v sebe zbytočnú nádej a netrápim sa otázkami, na ktoré nikto nepozná odpoveď.

Smrť je tak prirodzená a jednoduchá. Treba sa s ňou vyrovnať s rovnakou samozrejmosťou s akou sme ochotní prijať nový život.

Cítim ľahkosť bytia, slobodu a nebojím sa vlastnej smrti. Kým smrť blízkych oberá pozostalých o radosti strávené v ich spoločnosti, vlastná smrť je ničím iným než zatvorením očí.

Kresťanský pohľad na svet prináša množstvo ťaživých otázok aj o vlastnom osude.

  • Čo sa stane so mnou?
  • Budem súdený za svoje činy, ktoré si už ani nepamätám?
  • Budem trpieť za svoje ľudské slabosti, pokusy, názory?
  • Stretnem sa so svojimi blízkymi na druhom svete?

Postupným odmietnutím kresťanskej predstavy posmrtného života som sa oslobodil a zmieril so životom, tak ako ho vidím plynúť okolo seba.

Nie som extrémista a preto nežiadam zakázať náboženstvo ani zrušiť Katolícku cirkev. Viem, že v živote mnohých ľudí obe plnia dôležitú úlohu, náboženstvo duchovnú a cirkev sociálnu.

Moja cesta nech je iba príkladom pre tých odvážlivcov, ktorí sa neboja skúšať ísť vlastnou cestou. Prijať smrť ako súčasť života, bez akéhokoľvek dodatku o posmrtnom živote, môže byť oveľa ľahšie ako sa zdá.

Slovenská kultúra je silne ovplyvnená kresťanstvom. Nie je to však jediná a zďaleka ani najlepšia životná filozofia.

Skúšať iné životné cesty je správne. Netreba sa toho báť.

Autor Patrik Lučan dňa 23. január 2021.
Chyba v článku? Napíšte nám