Mal to byť môj posledný rok na škole a intráku. Veľmi som sa tešila ale bolo mi aj smutno. Kamarátka, čo mala s nami bývať, sa odsťahovala na privát k priateľovi, takže sme dostali novú spolubývajúcu. Bola som na ňu zvedavá. Vedeli sme o nej iba to, že je prváčka.

Spomínam si na naše prvé stretnutie, len čo som otvorila izbu do očí mi udrela kopa bordelu ledabolo hodená na jej posteli. Slečny nikde. Po chvili prišla vysmiata, vyvoňaná a predstavila sa mi ako Simča, s tým že nemá čas a ide na dobrú žúrku. Fajn, pomyslela som si, prváčka chce konečne spoznať internátny život. Spočiatku sa zdalo, že je to len bláznivá baba, ktorá si chce užívať života a nadobudnutej voľnosti. Postupom času som sa o nej dozvedela zaujímavé veci: mama na slušnom poste na súde, otec podnikateľ, stačilo zavolať že chýbajú peniaze a tie boli okamžite na účte. Život gombička. So spolubývajúcou sme sa dohodli že ju “internátne vychováme” v zmysle toho, že izba sa neuprace sama, kôš sa nevynesie sám, že bohužiaľ keď máme pred štátnicami nemôžeme žúrovať do rána bieleho a potrebujeme sa aj vyspať, aby sme mali energiu na riešenie diplomovky. Nezabralo... Dievča jednoducho nechápalo alebo nechcelo pochopiť. Rodina, z ktorej pochádzala, asi zabudla na jej výchovu, mala síce finančné zázemie, ale základné pravidlá slušnosti jej chýbali. Na moju otázku prečo teda nešla bývať na privát, kedže nie je limitovaná peniazmi mi odpovedala, že tam by to bola nuda a bola by obmedzovaná susedmi a nočným kľudom, kdežto na internáte má absolútnu slobodu. A mala pravdu, nik ju neobmedzoval, nemala žiadne povinosti voči nikomu a ničomu.

Po jednom víkende strávenom doma som sa vrátila na intrák s tým, že zásoby z domu som si uložila do chladničky. Slečna prišla neskoro v noci zo žúru a počula som ako otvára chladničku. Neprišlo mi to divné, tak som sa iba otočila a zaspala som. Ráno som otvorila chladničku a úsmev mi zamrzol, moje zásoby z domu boli načaté a povyjedané. Nemohla som tomu uveriť. Na moju priamu otázku, čo to má znamenať mi odpovedala s prekvapeným výrazom v tvári, že ona nevie kto to mohol urobiť. Bolo mi do smiechu a plaču zároveň. Na izbe sme boli iba samé dve.

Postupom času začala považovať naše veci za svoje, riad, toaletný papier, perá, zošity si brala bez toho, aby sa vôbec opýtala. Na naše ironické poznámky a narážky nereagovala. Naopak, postupne nám chodila do skríň, brala oblečenie a kozmetiku. Raz sme ju prichytili ako mala oblečený spolubývajúcej sveter a pod ním moje tričko. Na otázku prečo kradne a či jej to nie je trápne odvetila, že sa jednoducho pomýlila a nevšimla si, že to nie je jej. Bola na smrť urazená, ako sme si dovolili obviniť ju z niečoho takého. Obrátili sme sa aj na vtedajšie vedenie internátov. Nepomohlo. Vylúčiť ju nemohli, kedže nik iný sa nesťažoval, poplatky za ubytovanie platila načas a nijak inak neporušovala internátny poriadok. Nedalo sa preubytovať, kedže kapacity internátov boli plné. Bolo to neúnosné. Stále nám niečo mizlo. Nepomáhalo nič, ani pekné slovo ani vyhrážky.

Internát sa zmenil na peklo. Chodila som sa na izbu iba vyspať a modlila sa, aby už bol koniec roka. Všetky veci sme mali pozamykané v skriniach. Bolo to ako vo väzení. Dodnes nechápem ako niekto, kto mal dostatok peňazí, bol odkázaný na kradnutie. Stále je vo mne pocit krivdy, že ma okrádal človek, ktorý finančne bol za vodou a nedalo sa s tým nič robiť. Konštatovanie “internát ťa naučí” je pravdivý. S odstupom času zisťujem, že mnohé veci na Slovensku fungujú podobne. Pokiaľ človek nemá veľa peňazí, nemôže si vyberať a častokrát sa musí zmieriť s tým že nitkami systému hýbu iní.


Príspevok napísala naša čitateľka Ivana, uverejňujeme ho s jej schválením.

Autor Redakcia dňa 19. október 2013.
Chyba v článku? Napíšte nám